Krajina a kroj

Geograficky môžeme región Záhorie začleniť do severozápadnej časti Slovenska. Hranice regiónu sú dané prírodnými terénnymi obmedzeniami. Z juhozápadu tvorí prirodzenú hranicu pohorie Malých Karpát, zo strany severovýchodnej je to Myjavská pahorkatina a hranicu tvorenú pohoriami uzatvárajú na severe výbežky Bielych Karpát. Od Skalice až po Bratislavu tvorí prirodzenú hranicu rieka Morava. Na východe hraničí s trnavským, na severovýchode s myjavským regiónom, na západe s Moravou a Rakúskom. Územie je sčasti zalesnené, v rovinnej časti Záhoria pokryté viatymi pieskami, borovicovými a agátovými porastmi, v údolí rieky Moravy lužnými lesmi, na výbežkoch Malých a Bielych Karpát zmiešanými lesmi. Odlesnený chotár v údoliach riek sa využíva tradične na poľnohospodárstvo, v podhorskej oblasti aj na lúčne hospodárstvo a ovocinárstvo. Južné svahy Bielych Karpát pokrývajú vinice, ktoré patria do skalického vinohradníckeho rajónu.

Pôvod názvu Záhorie siaha až do 17. storočia. Jedná sa o označenie časti Bratislavskej župy pod názvom Processus transmontanus. Územie, ktoré ležalo za Malými Karpatmi ( za horami - Záhorie). Tento región býval v minulosti pomenovávaný taktiež ako Moravské pole na Slovensku, slovenské Pomoravie, Moravská nížina alebo Moravský dol.

Región Záhorie tvorí spolu viac ako 76 obcí a miest, ktoré však nikdy nemali vlastné administratívne a samosprávne centrum. V minulosti bola táto oblasť rozdelená do Bratislavskej a Nitrianskej župy. Toto členenie sa prenieslo i do súčasného samosprávneho rozdelenia a Záhorie tak spravuje ako Bratislavský, tak i Trnavský samosprávny kraj. Záhorie je v súčasnosti členené na okresy Skalica, Senica, Malacky a časť okresu Bratislava - vidiek.

Významnú úlohu v rozvoji regiónu zohrala skutočnosť, že Záhorím prechádzala dôležitá dopravná, obchodná i kultúrna tepna tzv. Česká cesta, ktorá zabezpečovala spojenie medzi Uhorskom a Českým kráľovstvom. S tým súviselo aj budovanie strážnych hradov na Záhorí slúžiacich na kontrolovanie cesty. Nakoľko bolo Záhorie po rozpade Veľkej Moravy pomerne riedko obývané a slúžilo predovšetkým ako hraničná oblasť pred vstupom do Uhorska, ovplyvňovala výstavba strážnych hradov aj samotné osídľovanie regiónu.

Ľudový kroj

Ľudový kroj možno označiť ako tradičný odev príslušníkov národov, etnických skupín či regionálnych, alebo lokálnych spoločenstiev. V našich zemepisných šírkach ide najmä o odev vidieckeho obyvateľstva, ktoré bolo späté s poľnohospodárskym spôsobom života. Avšak pojem ľudový odev má širšie vymedzenie, do ktorého sa zaraďuje napríklad robotnícky odev i odev zemiansky. V priebehu vývoja ľudstva prechádzal ľudový odev taktiež rôznymi vývinovými etapami. Vzhľadom na skutočnosť, že s prvou dokumentáciou a výskumom ľudového odievania sa začalo až v 18. storočí a následne sa rozvíjal i v priebehu 19. a 20 storočia, nevieme detailne popísať ľudový odev starších období. Ako jeden z medzníkov vo výskume možno označiť obdobie národného obrodenia v 19. storočí a následný záujem o všetky druhy ľudovej kultúry materiálnej i duchovnej. V tomto období sa začal ľudový odev označovať pojmom kroj, ktorý manifestoval národné povedomie. Dôležitú úlohu v uchovávaní a výskume ľudového odevu zohralo i neskoršie zakladanie múzeí, ktoré svojimi bádateľskými a zberateľskými aktivitami vo veľkej miere prispeli k zachovaniu ľudového odevu.

Pre ľudový odev na území Slovenska je príznačná bohatá rozmanitosť a najmä výrazná znaková špecifikácia. Vznik a vývoj nášho odevu bol bezprostredne determinovaný prírodnými a spoločensko - ekonomickými faktormi, ktoré vplývali na materiálové zloženie i jeho umelecké stvárnenie. Iné materiály sa používali v rovinatých oblastiach a iné zasa v regiónoch podhorských. Vplyvom feudalizmu dochádzalo k narastaniu triednych rozdielov, čo malo svoj podiel i na diferencovaní sa prostredníctvom odevu v spoločenskom prežívaní. No i napriek postupnej diferenciácii spoločenských vrstiev dochádza i ku vzájomnému prelínaniu jednotlivých odevných prvkov. Jedným z prameňov postupného ovplyvňovania ľudového kroja módnymi trendmi odievania bohatých vrstiev obyvateľstva bolo zamestnávanie bežných ľudí na šľachtických dvoroch. V 18. storočí dochádzalo i ku rôznym zákazom a príkazom týkajúcich sa odievania poddaných a remeselníkov, aby sa nepotláčali rozdiely medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva. Ďalším dôvodom bolo i zachovanie regionálnych a lokálnych špecifík ľudového kroja kvôli ľahšej identifikácii obyvateľstva napríklad pri útekoch poddaných. I napriek viacerým možným vplyvom na zmeny v ľudovom odeve možno na základe bádania a výsledkov výskumov tvrdiť, že i v súčasnom prevedení ľudového odevu nachádzame archaické súčasti odevov.

Vplyvom priemyselnej revolúcie a následným rozvojom manufaktúr nastáva prísun novej textilnej výroby a jej produktov aj do prostredia vidieckeho obyvateľstva. Kupovaný materiál, ktorý vystriedal predtým prácne doma zhotovovaný, sa ujal najmä v hospodársky vyspelejších oblastiach Slovenska. Bolo to obdobie, kedy sa v závislosti od regiónu postupne začalo prechádzať na používanie odevu mestského typu, ktoré vyvrcholilo v 20. storočí.

Ľudový kroj na Záhorí

Ľudový kroj na Záhorí nereprezentuje len jeden krojový variant, ale ide o súbor viacerých variantov ľudového odevu. Jeho diferenciácie vychádzajú do veľkej miery z bývalého kultúrneho a administratívneho členenia podľa panstiev. Jednotlivé oblasti vykazujú určitú prepojenosť, avšak v jednotlivých variantoch nájdeme i osobité záležitosti prislúchajúce vyslovene danej lokalite.

Zachovaný skalický variant ľudového odevu predstavuje odev roľnícko - vinohradníckej vrstvy mestského obyvateľstva so zachovanými prvkami biedermeieru. Pre radošovský variant zachovaný v povodí riečky Chvojnica je príznačné používanie ťažších materiálov ako brokát i zamat, paličkovanej čipky, výšiviek zlatými a striebornými niťami, výšivky plochým stehom s motívmi kvetín. Ďalší, moravskosvätojánsky variant, predstavujú obce Moravský Svätý Ján, Sekule, Závod. Vyznačuje sa výraznou kombináciou ružovo-modro-bielej farby s tvarovanými goliermi a volánmi z čipky. V oblasti kopaničiarskych obcí Sobotište, Podbranč, Vrbovce, Chvojnica sa stretávame s obdobou myjavského krojového variantu. Príznačné prvky predstavujú najmä jednofarebné sukne modrej, žltej alebo zelenej farby a jemné biele čipky. Pre ľudový odev v okolí Senice sú príznačné materiály ako vlna a bavlna a zdobený je geometrickým ornamentom. Jablonický variant predstavujú najmä obce Jablonica, Cerová - Lieskové, Osuské a Hradište pod Vrátnom. Príznačným je vplyv uhorského rokoka, čo sa odrazilo vo zväčšenej dekoratívnosti a v používaní drahých materiálov ako zamat či brokát.

Súčasné podoby ľudového odevu predstavujú najmä jeho sviatočné varianty, nakoľko v priebehu 20. storočia (v najväčšej miere po 2. svetovej vojne) podľahol vplyvu nástupu konfekcie a potrebám typizovaného pracovného odevu v priemysle a službách. Tieto okolnosti vplývali najskôr na mužský odev. U žien, ktoré ešte istý čas ostávali pracovať doma a vychovávať deti, bolo možné zaznamenať nosenie kroja dlhšiu dobu, avšak zväčša len pri výnimočných príležitostiach a sviatkoch ako Vianoce, Veľká noc, Hromnice, či rodinných oslavách svadby, krstu a pod. Jedným z viacerých významných dekoratívnych prvkov ľudového odevu na Záhorí bola i výšivka v jej rôznych variáciách.

Významný úspech zaznamenala záhorská výšivka na Výstave Slovenských výšiviek v auguste 1887 v Martine, kde bolo vystavených 81 predmetov z 13 obcí Záhoria. O jej prezentáciu doma i v zahraničí sa po roku 1910 zasadzovalo i Družstvo na speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, tzv. Skalické výšivkárske družstvo.

Tento mikroprojekt je spolufinancován Evropskou unií, z prostředků fondu mikroprojektu spravovaného regionem Bílé Karpaty.