Krajina a kroj

Južná časť národopisnej oblasti Slovácka, oblasť medzi mestami Hodonín a Břeclav, sa oddávna nazýva Podluží. Meno má odvodené od typického znaku tunajšieho kraja – stojatých vôd – tu označovaných ako „luže". Na správnosť odvodzovania názvu Podluží od slova luže ukazuje nielen existencia veľkých rybníkov v 14. až 16. storočí, ale i meno obce Lužice, doložené v prameňoch z 13. storočia. Podluží je teda kraj pod lužnými lesmi v najjužnejšom cípe krajiny moravskej na pravom brehu rieky Moravy pred sútokom s riekou Dyje.

Podluží však v minulosti siahalo až za moravské hranice a patrilo k nemu i územie na pravom brehu rieky Moravy za sútokom so spomenutou riekou Dyje, tzn. na rakúskej pôde. Ešte v roku 1782 zahrňovala národopisná oblasť Podluží viac ako sedemdesiat obcí. Na dolnorakúskej strane to boli napr. obce ležiace na Moravskom poli – Ranšpurk (Rabensburg, pôvodne Havranohrad), Cahnov (Hohenau), Lingaštorf (Ringelsdorf), Přílepy (Waltersdorf), Pernital (Bernhardsthal), Střezemice (Dräsing), Suché Kruty (Dürnkrut) a Dolní Opatov (Nieder Absdorf). V druhej polovici 19. storočia a začiatkom storočia nasledujúceho bol medzi ich obyvateľmi a ľuďmi z moravskej časti Podluží čulý vzájomný styk, na čo mala vplyv i príslušnosť k spoločným panstvám Lichtensteinovcov. Intenzívne hospodárske a kultúrne vzťahy sa premietli tiež do spoločného vývoja ľudovej kultúry a odievania a napríklad Cahnov, a najmä Ranšpurk sa stali v polovici 19. storočia i významnými centrami napríklad podlužáckej krojovej výšivky.

Dnes delíme Podluží na tri oblasti – dolné, horné a charvátské. Dolné (tiež južné) Podluží s obcami Lanžhot, Kostice, Tvrdonice, Moravská Nová Ves, Týnec a Hrušky tvorí jadro a hlavnú časť regiónu. Do horného (teraz častejšie nazývaného severné) Podluží patria obce bývalého okresu Hodonín – Dolní Bojanovice (tamojšie prirodzené národopisné centrum), Prušánky, Josefov, Starý a Nový Poddvorov, Lužice a Mikulčice spojené s predtým samostatnou obcou Těšice.

Charvátské (niekedy je používaný i pojem západné) Podluží potom tvoria obce Hlohovec a Ladná a tiež i břeclavské mestské časti, predtým samostatné obce, Poštorná, Charvátská Nová Ves a Stará Břeclav. Samotné mesto Břeclav si udržalo svoj vidiecky ráz, a tým pádom aj krojovú svojbytnosť, len do 60. rokov predminulého storočia, kedy začalo byť tvrdo ponemčované.

Ľudový kroj

Ľudový kroj môžeme charakterizovať ako odev typický pre určitú národopisnú oblasť a dobu. Zjednodušene povedané, ide o tradičný odev vidieckeho obyvateľstva na našom území. Vyvíjal a pozvoľna sa menil v priebehu storočí, čím hlbšie do histórie, tým poznáme menej konkrétnych informácií. Podrobne ho popisovať a hodnotiť jeho vývoj možno až od druhej polovice 18. storočia, kedy sa mu začína venovať pozornosť a zachytávajú ho i prvé maliarske kolekcie. V 19. storočí sa pridáva záujem vzdelanej spoločnosti a bádateľov, vznikajú prvé múzeá a ľudové kroje – hlavne ich slávnostné typy – sa stávajú cennými zbierkovými súbormi. Po vynájdení fotografie a vytvorení celej siete múzeí predstavuje tento kroj, ako jedna z hlavných dominánt ľudovej kultúry, hlavný objekt zberateľského záujmu a my dnes môžeme pomerne presne popísať jeho vývoj a typy v jednotlivých národopisných regiónoch v 19. a 20. storočí.

Ľudový kroj je vlastne akýsi živý organizmus. Vždy si uchovával staré, používaním overené a vyhovujúce prvky a prenášal ich vo viac či menej pozmenenej forme do ďalších generácií. Ale samozrejme pôsobili i dobové štýly a slohy (renesancia, barok, klasicizmus, biedermeier), aj keď móda si k nemu razila cestu veľmi pozvoľna a ťažko. Štýlovú čistotu kroja väčšinou strážila všeobecne rešpektovaná osoba priamo v obci alebo okolí – známa krojová krajčírka, výšivkárka, žena ku ktorej si ostatní chodili pre radu, viazala im zložité šatky a pod. Novinky v oblečení sa teda presadzovali omnoho pomalšie ako v mestskom prostredí a často to chcelo veľkú dávku odvahy, aby sa nový nápad, trend nielen presadil, ale aby tiež jeho nositeľ či nositeľka „neprišli do rečí".

Kroje sa samozrejme líšili región od regiónu. Odrážali životné podmienky a charakter v danej oblasti a je logické, že inak vyzeral na bohatej úrodnej Hané a inak v chudobných podhorských oblastiach. Všade sa však zhodne delil do určitých kategórií. Podľa úžitkovej funkcie na kroj pracovný a všedný, sviatočný a obradný. Ďalej na kroj ženský, mužský a detský a podľa rodinného stavu i na kroj pre slobodných a osoby v stave manželskom. Nesmieme ale zabúdať ani na rozdielne sociálne postavenie jednotlivých nositeľov ľudového odevu v rámci dediny, ktoré sa prejavilo predovšetkým v bohatosti a nákladnosti kroja sviatočného.

V druhej polovici 19. storočia hlavne masový nástup textilnej konfekcie a stále väčšia ponuka dostupných a lacnejších látok (oproti doma tradične zhotovovaným) spôsobili postupné odkladanie ľudového odevu. Rozvoj priemyslu a možnosť zárobku v mestách, v továrňach, na železničných dráhach zapríčinil, že muži odmietali pre túto prácu nevhodné krojové oblečenie, ku ktorému sa niekedy vracali aspoň vo sviatočné dni. Ženy ho síce začali odkladať o niečo neskôr, ale do 20. storočia sa ľudové kroje vo väčšej miere udržali len v južných Čechách a na juhovýchodnej Morave.

Ľudový kroj na Podluží

Práve kroj je dodnes – popri muzike – pilierom bohatej ľudovej kultúry uvedeného národopisného regiónu. Hlavne estetická vyváženosť kroja z oblasti Podluží, dokonalosť prevedenia a farebnosť výšiviek upútavala pozornosť zberateľov i odborníkov už od začiatku 19. storočia. Počas celého tohto storočia navštevovali Podluží maliari a vo svojich dielach zachytávali rýchlo sa meniace varianty ľudového kroja. Veľmi cenné sú napr. štúdie Josefa Mánesa z roku 1854. Veľký obdiv si získala prezentácia kultúry Podluží i na Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe v roku 1895. I keď tie najväčšie poklady ľudovej kultúry a umenia dnes nachádzame a obdivujeme v múzeách, ponúka Podluží ich autentické pokračovanie a pozorný návštevník tieto prejavy spozná na každom kroku.

Ľudový kroj na Podluží prešiel počas uplynulých desaťročí veľkým vývojom. Niektoré jeho súčasti či varianty úplne zanikli a do dnešných dní sa zachoval predovšetkým slávnostný kroj slobodných dievčat a mládencov. Mužský všedný kroj bol úplne odložený už v polovici minulého storočia, a tak denné nosenie ľudového odevu môžeme vidieť len výnimočne u starších žien nad 80 rokov. Slávnostný kroj slobodných síce tiež zaznamenal určitý odklon od zaužívaných tradičných materiálov, techník, ozdobných prvkov, ale jeho udržanie a inovácie sú dôkazom, že ľudový kroj na Podluží predstavuje jav stále živý, schopný reagovať na aktuálne ponuky prinášané dobou a podľa potreby ich preberať. Súčasnú podobu kroja a tradícií na Podluží môžeme dodnes obdivovať prostredníctvom folklórnych súborov, slováckych krúžkov a chás pri plesových a hodových zábavách, púťach či národopisných slávnostiach.

Tento mikroprojekt je spolufinancován Evropskou unií, z prostředků fondu mikroprojektu spravovaného regionem Bílé Karpaty.